u mna sa o nechutenstve neda hovorit (skor o tej depresii ale len chvilkovej).
Prerabat sme zacali v aprili 2009. Odvtedy chodim na stavbu skoro kazdy den a rad. Zena mi fyzicky moc nepomaha lebo sa stara o dceru, zato bratia sa tam striedaju, aj ked ich to uz tiez moc nebavi ale do konca uz nie je daleko.
Vsetci co zacali stavat pred nami uz davno byvaju. Ti co zacali stavat spolu s nami uz tiez davno byvaju. Ti co zacali stavat az po nas uz tiez vsetci byvaju. Kamarat kupil pred par mesiacmi byt a stahovat sa bude samozrejme skor ako my. Ale nic z toho mi nevadi pretoze viem ze my sa budeme stahovat uz tuto jesen (max zimu) a potom si zacnem konecne aj ja uzivat nasu dceru, samozrejme popri robote, pretoze sa stala takym mojim hobby. Uz to nebude v takej miere ako teraz ale roboty tam este mam vyse hlavy.
Cas ma uz nebude tlacit tak ako teraz ale aby som to zhrnul:
Pri spolupraci s ludmi, pocnuc projektantkou, cez bagristu, predajcov, plynara, krovarov (aj ked ti neboli taki hrozny) som zistil ze najlepsie bude ked si to spravime spojpomocne a som rad (a zaroven som bol prinuteny koli peniazom aby som povedal celu pravdu).
Takze nechutenstvo sa z mojej strany nekona a hlavne uz teraz sa tam citim ako doma. Ked pridem na stavbu tak je to taky vnutorny neopisatelny super pocit domova a toto mi dodava taku neuveritelnu energiu ........ ze sa az niekedy pristihnem ze uz pol hodiny nic nerobim a uzivam si to