MartinH píše: Na jednom mieste sme sa hned na privitanie dockali arogancie typu nasu kuchynu si aj tak nemozete dovolit.
To je na neuverenie, ale túto vetu asi používajú v skoro každom každom kuchynskom štúdiu. Takisto mám pred očami pohŕdavý úsmev predavača v jednom obchode, keď som hľadal vhodný hydromasážny box – „viete, my tu máme výrobky iba od 100 tis vyššie“. A ešte pár podobných skúseností ma presvedčilo, že do obchodov nemá význam ani chodiť. Pozerať sa na priblblé úsmevy nejakého šuflikanta v obchode, ktorý horko – ťažko spláca hypotéku na nejaký 2-izbák a strúha predo mnou neskutočného frajera... Ďakujem, neprosím.
Tak som všetko začal robiť podobne ako píše MiroM. Keď som v noci dokončil prácu na dome, v pyžame som chodil po budúcej kuchyni, meral som, lepil som si papierové pásky na podlahu, kde mali byť skrinky, pulty, chladnička, špajza. Z kartónov som si vyrábal makety 1:1 linky, chodil medzi tým, virtuálne umýval, čistil, krájal, varil, otváral okno... Získal som prehľad o veciach, ktoré by mi nikdy nenavrhol ani najlepší projektant a dizajnér. Takto som postupoval aj v kúpeľni, záchode, obývačke, spálni, projektovaní elektriky...
Nemám novostavbu, ale prerábku, takže všetko som si denno – denne mohol skúšať nanečisto a postupne plány upravovať, vylepšovať. Ešte stále nemám všetko hotové, ale nie je nič lepšie, ako pocit, že to, čo som si vymyslel a navrhol sám, my teraz slúži k úplnej spokojnosti a nemusel som sa v ničom obracať na nejaké anonymné osoby, ktoré k môjmu domu nemajú žiaden vzťah a nikdy do neho ani nevystúpia.